Choď na obsah Choď na menu
 


Nevím proč?

Nevím to je slovo, ktoré mi tieto dni chodí po rozume. Prečo? Hneď to vysvetlím. S tým chlapíkom s kozou briadkou, čo som sa stretol minule pri potravinách so psíkmi ležiacimi na dekách, som sa ešte stretol. A to v pube, kde chodievam.

 

Bol už večer. Môj obľúbený čas. Čas temperamentu, vzruchu, nočných svetiel pouličných lámp, daždivých nocí. Čas zázrakov, ktoré sa dejú len teraz a, ktoré tak milujem. Sadol som si na moje obľúbené miesto. Miesto pri vchode do druhej hlavnej miestnosti. Rád tam sedávam, je tam taká drevená lavica s dreveným stolom. Taká ako keby záhradná lavica, hodila by sa niekde pod rozkošatený strom.

 

V ten večer tam hrala kapela, taká jazzová. Stretol som aj môjho nového kamaráta Kuba. Je to milá a citlivá bytosť, dušou bohém a umelec, študuje právo, veľmi rád filozofuje a je veľký ľudomil. Radšej používam prirovnanie bytosť, ako človek, lebo my sme bytosti patriace prírode.

 

Po chvíľke rozhovoru k nám pribehol ten chlapík s kozou briadkou. Zase tá jeho bezprostredná blízkosť, ktorá ma znepokojovala! Začal rozprávať. Rozprávať dojemne a zaujímavo. O sebe a jeho psíkoch. Trochu mi vadila tá jeho bezprostrednosť. Ako keby sa chcel prilepiť na človeka, ako chobotnica. Vyzeral nešťastne, lebo ho opustila frajerka a policajti mu odstrelili jedného psíka. Stále to rozprával dookola. Jeho výpoveď bola taký veľký výkrik do neznáma, výkrik oproti stene, ktorú aj tak neprerazí! Je šestnásť rokov na ulici. Nehanbí sa za seba a má svoju hrdosť, čistotu, ktorá ma prekvapovala. Jeho oči boli prenikavé, také, ktoré vedia preniknúť až do hĺbky duše.

 

Dozvedel som sa, že má fenu volá sa Nevím. Meno jej dal, keď bol v Čechách. Nevím chodieva stále s ním. Aj teraz tu bola. Veľmi milá sučka, inteligentná s ohromne dobráckymi očkami. Jedným slovom stopercentný miláčik. Zoznámil som sa so psíkom aj s chlapíkom s briadkou, volá sa Paľo. Dohodli sme sa, že ho nafotím so psíkom na druhý deň. Povedal, že ho nájdem na autobusovej stanici. Tam je jeho územie. Územie nikoho a všetkých.

 

Na druhý deň som vstal, osprchoval som sa. Skontroloval foťák, výbavu a objektívy a vybral som sa pred potraviny, kde sme sa s Palom prvý krát stretli. Nebol tam. Tak som zabočil na autobusovú stanicu. Cítil som také napätie, vzrušenie. V hlave sa mi preháňali myšlienky, ako to všetko dopadne. Chcel som nafotiť Paľa a Nevím aj ostatných bizarných ľudí s ktorými sa stretáva, ale tak bezprostredne, nenásilne.

 

Autobusovú stanicu som prešiel krížom krážom. Ponazeral som do všetkých reštaurácií, ktoré tam boli, ale Paľa nikde? Aj som sa na neho spytoval. Povedali, že ho dnes nevideli. Sklamaný s nádejou, že to skúsim inokedy pobral som sa domov. Ako som odchádzal zo stanice v tom som stretol Paľa zoči voči. Pohľady sa nám stretli. Vyzeral zmätene.

Napätie vo mne vzrástlo! Milujem tie chvíle! Paľo stál s kumpánmi na ich mieste. Bolo to miesto pri bufetoch.

 

Bolo medzi nimi aj to čarovné dievča, jeden chlapec, ktorý študoval atlas a plánoval si život, kde odíde žiť. Na lepšie miesto. Bola to taká ich momentálna útecha, ktorou tieto dni žili. Prajem im to! Ale pokiaľ sa nevzdajú sveta drog a alkoholu, ďaleko nezájdu. Bola s nimi aj sučka Nevím. Nevím bola rozkošná, úžasná. Ten psík dodával skupine, takú láskavú atmosféru. Atmosféru pokoja, jednoty, kamarátstva. Vytiahol som foťák a začal som fotiť. Medzitým Paľo si odskočil kúpiť víno. Zatiaľ som nefotil to dievča, malo veselé oči a dobrácky pohľad. Neviem či to len tak hrala, ale myslím, že to bolo úprimné.

Fotky vyšli perfektne, podarilo sa mi to čo som chcel, ba ešte viac dostal som dar, porozumenie a cit. Zachytil som skupinu ľudí, ľudí „na hrane“ života, bytia a nebytia. Ľudí zavrhnutých a odsudzovaných, len pre to, že sú iní. Podaním rúk som odchádzal domov plný dojmov a nových stretnutí. Ako sa tento príbeh bude odvíjať ďalej, ukáže len čas, čas prázdnoty a  túžob žiť inak, bez okovy na nohách.